Čo sa týka Fake News

V roku 2017 Američan Peter McIndoe založil satirické hnutie „Birds aren’t real“, ktorého základným „presvedčením“ bolo: skutočné vtáky vyhynuli a nahradili ich lietajúce vládne drony. Vtip, do ktorého sa zapojili tisícky, sa nás pokúšal šialenými výrokmi typu „Vtáky sadajú na elektrické vedenie v skutočnosti preto, aby dobili svoju batériu“ primäť k uvedomeniu si vyšinutosti mnohých dezinformačných skupín. Pri extrémnej satire sa však pre ľudskú psychiku ľahko zotrie hranica medzi fraškou a mieneným vážne, a tak sa, napriek opakovanému vystúpeniu hnutia ako paródie, predsa len našla aj hŕstka, ktorá na „okrídlené vládne kamery“ začala veriť.

Takže ty, si ma tu pre nich celú dobu snímal…

Som v kaši. Som v poriadnej kaši. Práve som zistil, že som to svojmu úhlavnému nepriateľovi – vláde – tak dlho robil ľahšie ako decku sa špárať v nose. Ani by mi nenapadlo, že po celé roky mi ich najlepší spôsob špionáže civel do ksichtu priamo pod nosom. A to som sa vždy čudoval, ako je možné, že mi niekedy stačilo len pomyslieť, povedzme na nové auto, a už na mňa z každej strany vyskakovali reklamy na najnovšie fára. Teraz už dobre viem, kde bol pes zakopaný. Vodili ste ma za nos ako úplného blbca, ale teraz som vám na to prišiel!

Víťazoslávne napochodujem do obývačky, kde tróni honosná železná klietka. Spoza mreží na mňa žmurká ten zasran kanárik – kamera.

– Takže ty, – mrmlem si popod nos, – si ma tu pre nich celú dobu snímal…

Hľadím do priateľských čiernych očí zelene našuchoreného vtáčika a tuho premýšľam.

– Lenže ako sa ťa zbaviť?

Vtáčik zatrepoce krídlami a odpovie mi prosebným zapípaním. Napadá mi, že by som pred tým strojom o tom asi nemal hovoriť nahlas, a trochu sa zahanbím.

Kŕmim toho votrelca usušenými chrobákmi z pinzety a hodnotím situáciu zo všetkých uhlov. Hajzlík jeden! Takto maznavo si sa votrel do domácnosti tisícom! Až sa mi hlava krúti, čo všetko už o nás majú! A pritom nikto netuší, že sa len pretvaruješ!

Onedlho pristupujem k najjednoduchšiemu provizórnemu riešeniu. Prinášam zo spálne prebytočnú plachtu, a keď ňou zakrývam korpus klietky, kanárik na mňa vyjavene hľadí ako zmoknuté kuriatko. To si nečakal, čo?! Teraz si sa dosmial!

O pár minút na to sedím v spálni, čítam noviny a už sa z obývačky ozýva ten pokazený gramofón:

– Miláčik?… Miláčik?!… Čo, prosím ťa, robí na klietke tá plachta?

Žena. Aby bolo naozaj vyhrané, musím dostať na našu stranu v prvom rade ju. Ťažká úloha. Je už taká indoktrinovaná, jej poličky sú plné propagandistických titulov ako „Nezabíjajte vtáčika“ alebo „Čajka Jonatán Livingston“.

Žena šla na druhý deň do práce a ja sa púšťam do ďalšieho pátrania. Hrbím sa pred kľúčovou dierkou z haly do obývačky, jedno oko prižmúrené, druhým ho pozorujem. Teraz, keď tam nie som ani ja, ani žena, sa prezradí určite. Očakávam, že jeho pohyby sa zmenia na mechanické, čierne oči začnú roboticky blikať. Nedeje sa nič. Ľahostajne si ďobe do peria, onedlho sa vykaká. Po polhodine strácam trpezlivosť.

Nečakane rozrazím dvere ako španielsky inkvizítor, vtáčik sebou od ľaku šklbne, dvoma skokmi som pri klietke, zatnem ruku v päsť a ukazujem mu výstražný ukazovák.

– Veď ty počkaj, speváčik jeden!

Kanárik na mňa vyvaľuje oči a neisto pípa, akoby sa pýtal: – Čo?…

– Veď ja ťa raz prichytím!

Dlho mi to nedá spať. Ten hajzlík jeden malý si čupí v klietke a ja som celkom bezmocný. Potrebujem získať rukolapný dôkaz, inak manželku nepresvedčím.

Raz opatrne vchádzam do obývačky. Dvere vrznú, kanárik otočí hlavu a zažmurká na mňa nevinnými očkami. Obchádzam klietku, kanárik sa za mnou otáča hlavičkou okolo svojej osi. Mohol by som mu zobrať pierko, napadá mi. Vykonať na pierku podrobnú analýzu! Pootvorím vrchol klietky a pomaly vsuniem dnu ruku. Krotký vtáčik ma pozoruje so záujmom a nechá sa pohladiť na brušku. Len rýchlo trhnúť a jedno zelené pierko z chvosta je moje! Nie, dobre ťa poznám, ty potvora! Teraz sa tváriš, že o ničom netušíš, ale potom by si ma poriadne ďobol!

Zrak mi padá na zaschýnajúcu kôpku čohosi bieleho a mazľavého v rohu pri mrežiach. Mám lepší nápad. Odchádzam do kuchyne po nôž a onedlho už kanárik neveriacky pozoruje, ako naberám na čepeľ jeho výkaly. Veď to potom poriadne vyčistím, manželka si nič nevšimne.

S „biologickým“ kontrabandom odchádzam do kuchyne. Položím na stôl niekoľko vreckoviek – nech to v žiadnom prípade nepremokne! – a rozotriem na ne vtáčie exkrementy. Na nich sa to určite bude dať dobre spoznať! Nájdu sa v tom zvyšky po technológii. Biela gebuzina nechutnej konzistencie mi však neodpovedá. Zabratý do examinácie neregistrujem buchnutie dvier v byte.

– Miláčik?

Trhne mnou, nôž mi takmer vypadne z ruky. Manželka stojí na prahu kuchyne.

– Čo je?! – obrátim sa. – Ahoj.

– Ahoj… – spravím krok a zakryjem sa chrbtom kôpku zamazaných servítok.

– Čo robíš?

– Ja… – jej zrak padá na nôž, ktorý zvieram v ruke.

– Čo tam máš? – vykročí ku mne.

– Len som si natieral syr na chleba! – vyhŕknem tak hlasno, až sa zľakne a zastaví.

– Syr?

– Áno, syr! – šermujem vo vzduchu zapatlaným nožom.

Poškrabe sa vo vlasoch a pristúpi k chladničke. Srdce mi búši ako o závod.

– Ale veď my už nemáme žiadny syr! Dnes som chcela ísť do obchodu! – vraví nechápavo, keď si prezerá vnútro poloprázdnej chladničky.

Obleje ma studený pot.

– No… – zakoktám sa, – ešte som tam jeden našiel, len zvyšok, zabudli sme ho celkom vzadu.

– Aha! – kývne hlavou. Vydýchnem si.

– Nie je to ale nejaký starý? Aby ti nebolo zle, ukáž, pozriem sa.

Potlačím výkrik.

– Nie! – opäť to preženiem s hlasom. – Nie, nie je starý! – ruka sa mi trasie.

– Dobre teda… – vraví a ja sa opäť upokojujem. Chvíľu stojí na mieste a pozoruje nôž v mojej ruke.

– A čo je to za syr? – spýta sa naraz.

Čumím na vtáčie hovno.

– T… Tvoj obľúbený! E… ementál! – trasie sa mi hlas.

– Ale veď ten sa nedá natrieť!

– Či počkaj! Ten… ako sa volá… no… – Ježišmária! Ktorý syr sa aspoň trochu podobá na vtáčie hovno?! – N… niva!

– Niva?! – neveriacky pristupuje bližšie. Cúvnem a celkom pritlačím chrbát o hranu stola. Škúliacim zrakom pozoruje „to“ natreté na čepeli noža.

– Bez plesne?

– Truľo jeden, ja som z teba úplne mimo! – povie a vezme mi nôž zo skrehnutej ruky. Z hrdla sa mi derie podesený výkrik.

– Nie!

Neskoro. Oblíže špičku noža a tvár jej stuhne. Pozorujem, ako z bledého postupne prechádza v žltý, neskôr v zelený a nakoniec vo fialový odtieň.